Vo štvrtom vydaní magazínu o legendách svetovej cyklistiky sa presúvame do dávnejších dôb. Do 50. a 60. rokov, keď udivoval svojimi výkonmi Francúz Jacques Anquetil.
Detstvo na prahu druhej svetovej vojny
Jacques Anquetil sa narodil 8. januára 1934 v dedinke Mont-Saint-Aignan, ktorá leží v kopcoch nad metropolou regiónu Normandia – Rouenom. Tam s otcom Ernestom, mamou Marie a bratom Philippom aj vyrastal. Bol ešte len malý chlapec, keď sa v Európe rozhoreli plamene druhej svetovej vojny.
To poznačilo rodinu najmä ekonomicky. Jeho otec, povolaním staviteľ, v roku 1941 hrdinsky odmietol lukratívnu ponuku pracovať na vojenských zariadeniach nemeckých okupantov, čo ho stálo prácu. Riešením bolo presťahovanie sa do dnes neexistujúcej obce Bourguet, kde sa celá rodina venovala pestovaniu jahôd. Malý Jacques, ktorý dostal prvý bicykel ako štvorročný, sa napokon v Normandii vyučil za sústružníka. K cyklistike ho priviedla tak trochu náhoda.
Ako tínedžer chodil s kamarátom Mauricom Dieuloisom hrávať biliard a o kariére cyklistu ešte ani nesníval. Všetko sa zmenilo, keď začal Maurice jazdiť za AC Sottevillais. „Bol som ohromený záujmom, ktorý mali o Dieuloisa dievčatá preto, že sa stal cyklistom. Takže som sa vzdal svojej prvej športovej voľby, behu, a pripojil sa ku klubu,“ spomínal po rokoch Anquetil.
Úspešné cyklistické začiatky
Francúzova kariéra sa naplno rozbehla v roku 1950 v jeho prvom klube AC Sottevillais. Spočiatku popri tom pracoval v továrni, ale potreba trénovať mu spôsobovala nezhody so šéfom. V práci vydržal iba 26 dní. Bolo rozhodnuté. Treba staviť na jednu kartu – cyklistiku. Jacques sa stal medzi amatérmi jedným z najlepších borcov vo Francúzsku, prvýkrát vyhral v máji 1951 na Prix Maurice Latour. V sezóne 1952 sa už stal národným šampiónom!
Dostal sa aj do francúzskej nominácie na LOH v Helsinkách 1952. Vo vtedy jazdenej časovke tímov pomohol krajanom k zisku bronzových medailí. Jeho progres neunikol ani šéfom väčších tímov a v roku 1953 získal prvý (polo)profesionálny angažmán, keď sa pripojil k celku La Perle. V jeho farbách sa stal neoficiálnym majstrom sveta v časovke. Na pretekoch Grand Prix des Nations rozdrvil konkurenciu.
Nasledovala dvojročná povinná vojenská služba, počas ktorej však mohol vďaka výnimkám pretekať. Jeho cieľom sa stalo prekonanie rekordu Taliana Fausta Coppiho v hodinovke. Dvadsiateho deviateho júna 1956 sa to na tretí pokus podarilo. Rodák z Normandie prešiel 46,15 km, čím predstihol Coppiho o 300 m. Zakrátko získal svoj jediný úspech na dráhe. Na MS v Kodani skončil strieborný v stíhačke jednotlivcov.
Vstup do prvej ligy a prvé úspechy na Grand Tours
Keď v roku 1956 podpísal zmluvu s tímom Helyett–Potin–Hutchinson, bolo jasné, že sa blížia jeho veľké chvíle. Tie skutočne prišli. Na Tour de France 1957 sa síce ešte jazdilo v národných farbách, no Anquetilova šanca napriek nabitej domácej konkurencii prišla. Najmä vďaka tomu, že Louison Bobet sa štartu vzdal. „Nie som na to mentálne pripravený. Mám 32 rokov a žijeme vo svete mladých,“ vravel po náročnom Gire d’Italia. Mladý Jacques vyhral štyri individuálne etapy, časovku tímov a do Paríža priviezol žltý dres s náskokom takmer 15 minút!
Záver 50. rokov mu nevyšiel v súlade s jeho najvyššími očakávaniami. Tour 1958 nedokončil a o rok neskôr si pohneval francúzskych fanúšikov. Tí mu vyčítali, že spolu s ďalšími krajanmi nechal vyhrať Španiela Federica Bahamontesa, len aby neuspel iný Francúz Henry Anglade, ktorý bol v tíme neobľúbený. Sám Anquetil skončil na bronzovom stupienku. Tesne pred francúzskym dobrodružstvom skúšal premiérovo aj talianske – Giro d’Italia, kde finišoval na druhej priečke.
Z kritiky fanúšikov, ktorí ho v cieli Tour vypískali, si ťažkú hlavu nerobil. Zareagoval svojsky – kúpou lode, ktorú pomenoval „The Whistles 1959“ (Piskoty 1959).
Absolútna dominancia na trojtýždňových „etapákoch“
Možno aj vplyvom ambivalentných vzťahov s francúzskou verejnosťou sa v sezóne 1960 sústredil na Giro d’Italia. Zvíťazil minimálnym rozdielom – druhého Taliana Gastoneho Nenciniho pokoril o 28 sekúnd. O 12 mesiacov neskôr sa rozhodol na domácu Grand Tour vrátiť a zabojovať o stratenú priazeň.
Ukážky z Gira d’Italia 1960:
Nič nemohlo byť lepšou odpoveďou ako druhé víťazstvo na francúzskych cestách. Ako už bolo zvykom, obrovský podiel na celkovom prvenstve mali dve víťazné časovky. Práve v tejto disciplíne bol najsilnejší, čo mu vynieslo prezývku „Monsieur Chrono“ (Pán stopky). Jedna z nich, označená ako etapa 1B, sa šla v úvodný deň, vďaka čomu bol Anquetil v žltom od prvého do posledného dňa, čo dodnes nik iný nenapodobnil.
Na francúzskych cestách nenašiel premožiteľa ani v ďalších troch edíciách. Celkovo tak zaokrúhlil počet víťazstiev na päť, čo je absolútny rekord, o ktorý sa delí s krajanom Bernardom Hinaultom, Belgičanom Eddym Merckxom a Španielom Miguelom Induráinom. Etapových prvenstiev si pripísal 16.
Nebolo to len Francúzsko, kde dokázal dominovať. Patrí medzi sedmičku jazdcov, ktorí vyhrali všetky tri Grand Tours, ale bol vôbec prvý, kto to dokázal. Giro ovládol normandijský rodák okrem spomínaného ročníka 1960 aj v sezóne 1964 (spolu päť etapových vavrínov), na španielskej Vuelte kraľoval v roku 1963 (jedna víťazná etapa). Dovedna dobyl osem trojtýždňových „etapákov“ a je v tomto smere tretí za Merckxom (11) a Hinaultom (10).
Koniec jednej veľkej éry a posledný signifikantný úspech
Epická Tour 1964 de facto ukončila jednu veľkú éru. „Monsieur Chrono“ na nej napriek nemalým problémom v poslednom stúpaní 20. etapy uhájil žltý dres pred svojím populárnym krajanom Raymondom Poulidorom a vďaka skvelej jazde proti chronometru oň nemohol prísť ani v poslednej 22. etape v Paríži. Tou bola časovka a v nej navýšil náskok zo 14 na 55 sekúnd. Jeho trápenie na Puy de Dôme (20. etapa), kde Poulidor podľa mnohých takticky zlyhal a mohol súpera zlomiť, akoby predznamenalo, že sa blíži striedanie stráží, hoci to nebol Poulidor, kto ho v neskorších dobách nahradil.
Anquetil vs Poulidor – súboj na Tour 1964:
V rokoch 1965 – 1967 prišla už len hŕstka zaujímavých úspechov, na pomery francúzskej legendy však nedostatočných. Výnimkou je iba triumf na Liège–Bastogne–Liège 1966 – ide o jediný víťazný monument v Anquetilovej kariére. V rovnakom roku bol druhý na MS v Nurbürgringu. Na Gire bol celkovo tretí, čo zopakoval aj o rok neskôr, čím sa s Grand Tours rozlúčil. V decembri 1969 absolvoval v Antverpách svoje posledné preteky.
Poverčivosť a kontroverzie
Jacques Anquetil bol na bicykli racionálny pragmatik, v osobnom živote však podľa mnohých trochu podivín. Keď mu veštica predpovedala, že zomrie počas voľného dňa TdF 1964, rozhodol sa stráviť celý tento deň zavretý na izbe hotela. Napokon ho horko-ťažko presvedčili tímový manažér Raphael Géminiani a manželka Janine, aby sa zúčastnil na tímovom večierku. Nervozita však spôsobila nadmernú konzumáciu jedla a vína, čo viedlo k problémom v nasledujúcej etape.
S manželkou, ktorá dvakrát potratila, nemal nikdy spoločné deti, ale jeho túžba stať sa otcom bola veľmi silná. Zrodilo sa bizarné rozhodnutie. Náhradnou matkou sa stane Janinina dcéra z prvého manželstva Annie. „Požiadali sme ju o to a mohla odmietnuť,“ tvrdila Janine. „Vyrazilo mi to dych, ale súhlasila som. Hoci som mala len 18 rokov, do Jacquesa som sa zamilovala. A vedela som, že ho poteším,“ potvrdila Annie. Výsledkom bolo narodenie dcéry Sophie.
Zvláštny milostný trojuholník vydržal celých 12 rokov, kým Janine nepozvala do domu svojho druhého potomka z prvého manželstva – syna Alaina s manželkou Dominique a ich synom Stevom. Annie na Dominique žiarlila. Spoločný dom postupne opustili Dominique s Alainom, neskôr Annie. Ako píše vo svojich pamätiach z roku 2004 Sophie Anquetilová, potom sa porúčal aj slávny cyklista, ktorý sa neskôr zblížil s Dominique. Výsledkom ich vzťahu bolo narodenie syna Christophera.
V ére, do ktorej sme sa dnes preniesli, nebolo užívanie rôznych podporných látok v podstate dokázateľné. „Iba blázon by si myslel, že sa dá jazdiť len na vode. Dajte mi pokoj, dopujú všetci,“ vravel francúzsky fenomén. Po triumfe na Liège–Bastogne–Liège 1966 odmietal odovzdať moč, a hoci mu chceli odobrať titul, Anquetil si najal právnika a organizátori ustúpili.
Po konci kariéry
Jacques Anquetil, hoci je dodnes jednou z najväčších osobností svetovej cyklistiky, bol doma dlho nedocenený. Francúzsky denník L’Équipe jeho posledné preteky komentoval so slovami „odjazdil ich za veľkej ľahostajnosti médií“. Po skončení kariéry odišiel žiť na farmu Le Domaine des Elfes. Kto by čakal, že jeho komplikované vzťahy s francúzskou verejnosťou i tlačou spôsobia, že na svoju vlasť zanevrie, mýlil by sa. Práve naopak.
Postupne sa mu dostávalo väčšieho a väčšieho uznania, spolupracoval so spomínaným L’Équipe, bol riaditeľom pretekov Paríž-Nice, šéfom francúzskych tímov a členom riadiaceho výboru Francúzskej cyklistickej federácie.
Zomrel 18. novembra 1987 na rakovinu žalúdka. Pochovaný je pri kostole v Quincampoix. Pri príležitosti desiateho výročia jeho smrti zavítala Tour do metropoly Normandie Rouenu. Ako animovaná postavička sa ikonický cyklista objavil v kreslenom filme Les Triplettes de Belleville z roku 2003.
