Cyklistickými legendami sa stávajú jazdci na celkové poradie, elitní klasikári, časovkári i špurtéri. Do poslednej kategórie patrí Uzbek Džamolidin Abdužaparov, ktorému sa dnes budeme venovať.
Deportácia rodiny, prvé cyklistické skúsenosti
Džamolidin Abdužaparov sa narodil 28. februára 1964 v uzbeckom Taškente – vtedy metropole Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky. Rodina Abdužaparovovcov však neboli etnickí Uzbekovia, ale krymskí Tatári. Do Taškentu boli deportovaní Stalinovým režimom na konci druhej svetovej vojny, keďže sa na nich ako na jednu z desiatich etnických skupín vzťahovala politika plánovaného presunu obyvateľstva v rámci Sovietskeho zväzu.
Cyklisticky začínal ešte vo farbách Sovietskeho zväzu a veľmi dobre známym sa stal aj vo vtedajšom Česko-Slovensku. V roku 1987 sa stal šampiónom ZSSR v cestnej cyklistike a debutoval na Pretekoch mieru, ktoré sa išli na trase Berlín – Praha – Varšava. Ovládol tri etapy. Nevynechal ani nasledujúce dva ročníky. V edícii 1988, ktorá štartovala v Bratislave, sa stal víťazom dvoch etáp a bodovacej súťaže. Svoj posledný štart (1989) pretavil do jedného etapového vavrínu.
Výraznejšieho medzinárodného uznania sa dočkal na olympiáde v juhokórejskom Soule 1988. V silnej konkurencii sa vôbec nestratil a finišoval na kvalitnom piatom mieste.
Prechod medzi profesionálov a tŕnistá cesta za zeleným dresom z Tour de France
Po páde „železnej opony“ sa sovietskym cyklistom „otvoril svet“ a mohli sa obzerať po zaujímavých zahraničných angažmánoch. Taškentský rodák posilnil pred sezónou 1990 tím Alfa-Lum. Žiadne signifikantné úspechy nezaznamenal, ale prestup do celku Carrera Jeans-Tassoni ho v roku 1991 naštartoval.
Vo farbách talianskeho tímu si Abdužaparov odkrútil na Tour de France vo veku 27 rokov premiéru na trojtýždňovom „etapáku“. A bol to debut ako hrom. Vyhral prvú a štvrtú etapu a do záverečnej 22. s cieľom na Champs-Élysées išiel ako neohrozený víťaz bodovacej súťaže. Už vtedy sa však prejavoval ako nekontrolovateľný a agresívny šprintér, ktorý na cieľovej rovinke nedrží rovnú stopu, strká do súperov a riskuje.
Tentoraz na to doplatil najmä on sám. Sto metrov pred cieľom kolidoval s ochrannou bariérou a tá ho vymrštila do vzduchu. Pravidlá sú však nekompromisné. Ak chcel byť dekorovaný zeleným dresom, musel sa pozviechať a preťať cieľovú čiaru. Napriek početným zraneniam to dokázal a zaknihoval vtedy ešte pre Sovietsky zväz významný úspech.
Záver 22. etapy (šprint sa rozbieha cca v čase 20:00):
Najslávnejšie obdobie muža, ktorý naháňal strach
Už počas úvodných sezón v profipelotóne si vybudoval uzbecký cyklista zlú povesť. Súperom naháňal doslova strach. Uhnúť v špurte preňho neprichádzalo do úvahy, správal sa nepredvídateľne a pády spôsoboval pravidelne. „Nikto nechcel byť pri šprinte v jeho blízkosti. Bol najnebezpečnejším pretekárom, akého som kedy videl. Mal som pocit, že mimo bicykla je rovnako zlý,“ povedal o ňom pred 12 rokmi jeho niekdajší nemecký rival Marcel Wüst.
Kontroverzný štýl jazdy nemohol zatieniť jeho výnimočné úspechy. V sezóne 1992 sa rozhodol, reprezentujúc už Uzbekistan, sústrediť na Vueltu, na ktorej opanoval štyri etapy a zvíťazil aj v bodovacej klasifikácii. O rok neskôr skúsil získať šprintérske double Tour – Vuelta. Na oboch pretekoch si počínal výborne a vyhral zhodne po tri etapy. Kým na zelený dres z Francúzska to stačilo, v Španielsku kraľoval Švajčiar Tony Rominger, ktorý získal všetky tri najcennejšie dresy!
Posledným superrokom v kariére Abdužaparova bol 1994. Keďže mu v zbierke chýbal bodovací dres z Gira d’Italia, rozhodol sa oň pokúsiť. Vyhral síce „len“ desiatu etapu, no stačilo to. Druhého Rusa Jevgenija Berzina prevýšil v cieli v Miláne o 20 bodov a stal sa po Belgičanovi Eddym Merckxovi druhým mužom histórie, ktorý má víťazné dresy z bodovačky zo všetkých Grand Tours. Neskôr túto elitnú spoločnosť rozšírili ešte Francúz Laurent Jalabert, Talian Alessandro Petacchi a Brit Mark Cavendish.
Jediný víťazný dojazd na Gire:
Na Tour de France zavŕšil hetrik zelených dresov. K jeho zisku si tentokrát pomohol prvenstvami v otváracej a predposlednej 20. etape.
Posledné roky ozdobené šokujúcim etapovým triumfom
V priebehu kariéry si vyslúžil Uzbek zásluhou nekompromisného jazdenia niekoľko prezývok – Pojedač detí, Teror z Taškentu, Taškentský expres, Taškentský terminátor. Prvé dve mu vymyslel britský novinár William Fotheringham. Medzi fanúšikmi bol známy jednoducho ako Abdu. Na Tour de France 1995 si pripísal po druhý raz víťazstvo v 20. etape s dojazdom na Champs-Élysées (predtým 1993), čím len podčiarkol svoju športovú nesmrteľnosť.
Triumf na Champs-Élysées v roku 1995:
Najsenzačnejší úspech prišiel na francúzskych cestách o 12 mesiacov neskôr. V ťažkej kopcovitej 14. etape išiel do úniku skupiny a na prekvapenie všetkých prišiel do cieľa osamotený s náskokom pred roztrúsenými jednotlivcami. Bol to jeho jediný podobný etapový vavrín na najvýznamnejších pretekoch sveta. „Môj tím nie je dosť silný na to, aby mi pripravil šprint, tak som musel hľadať iný spôsob,“ komentoval svoj úspech založený na úniku šesťčlennej skupiny, ktorej sa vzdialil na cieľovom stúpaní.
Víťazná etapa na TdF 1996:
Vo všeobecnosti však už strácal kontakt s najrýchlejšími a jeho kariéru ukončila séria siedmich neúspešných dopingových testov v roku 1997, vrátane dvoch počas TdF. „Počul som, že v poslednom roku bol už taký unavený z cyklistiky, že do seba pchal doping, len aby ho chytili a mohol skončiť,“ vytiahol pred rokmi klebetu z 90. rokov spomínaný Wüst.
Tajomné obdobie po ukončení kariéry a odkaz v kultúre
Po tom, čo rodák z Taškentu ukončil kariéru, akoby sa po ňom na 14 rokov zľahla zem. Novinárom sa nedarilo nadviazať s ním kontakt, komplikoval to i fakt, že nehovorí po anglicky, neobjavoval sa na verejnosti. Trochu svetla do zákutí jeho duše vniesol v roku 2008 bývalý ruský cyklista Dmitrij Konyšev, ktorý s ním jazdil v tíme Alfa-Lum: „Kedykoľvek sa s ním zhováram, nikdy z neho nedostanem, čomu sa teraz venuje. Je ako zatvorená kniha, veľmi odmeraný. Nepomohlo mu ani jeho vystupovanie. Keď sa naňho pozriete, máte strach prehovoriť s ním, ale ak ho spoznáte, je to ten najmilší chlapík.“
„Pre nás bývalých Sovietov to bolo zložité. Spočiatku sme boli finančne podhodnotení. Tiež si treba uvedomiť, že Abdu bol jediný moslim v partii. Nebol však úplne zbožný, nejedol síce bežne bravčové mäso, ale ak nič iné nebolo, nešiel spať hladný,“ odkryl Konyšev aj ďalšie informácie zo súkromia svojho kamaráta a dodal, „či bol niekedy ženatý? Oficiálne nie. Moje zdroje hovoria, že nie.“
V poslednom období vidieť Abdužaparova o niečo častejšie. Z čista jasna sa vynoril v roku 2011, keď sa stal poradcom v tíme Astana s cieľom vytvárať príležitosti pre mladých uzbeckých jazdcov. Z času na čas sa objaví ako hosť aj na niektorej z Grand Tours.
Abdužaparov počas Gira 2013:
Džamolidin Abdužaparov, ktorý dnes žije v Taliansku pri Gardskom jazere, poskytol jeden z mála rozhovorov v roku 2014 portálu CyclingTips. „Stále jazdím na bicykli, volajú ma na preteky ako čestného hosťa. Skúšal som to aj ako tréner, skúšal som si založiť vlastný tím, no som stará škola, čo sa v súčasnosti nehodí. A ja sa meniť nechcem. Stále čakám na svoju chvíľu, možno si raz ešte svoj tím založím,“ prezradil.
V roku 1998 založil anglický gitarista Les Carter punkovú hudobnú skupinu, ktorú pomenoval na počesť uzbeckej cyklistickej ikony Abdoujaparov.
