Nedávna klasika Strade Bianche priniesla strhujúce cyklistické súboje, ktoré fanúšikom už aj trošku chýbali. V rokoch poznačených pandemickou situáciou sa niet ani čo diviť. Síce náš Peter Sagan (BOH) na tomto jednodňovom podujatí neštartoval, na prašných cestách v Toskánsku Slovensko predsa len malo zastúpenie. O to sa postaral veľký talent slovenskej ženskej cyklistiky 18- ročná Nora Jenčušová, ktorá je úradujúcou juniorskou majsterkou Európy v dráhovej cyklistike.
Určite mnohým z vás toto meno už v ušiach zarezonovalo, no určite sa nájdu aj tí, ktorí o rodáčke zo Spišskej Novej Vsi počujú prvýkrát. Preto sme s ňou pre vás pripravili krátke interview hneď po skončení sobotňajšieho ženského Strade Bianche.
Niekdajšia juniorská majsterka Slovenska v časovke jednotlivcov, úradujúca juniorská majsterka Európy v dráhovej cyklistike… To je len pár cenných úspechov, ktoré si doposiaľ vo svojej kariére dosiahla, no ako si sa dostala k cyklistike?
Ja som v cca deviatich rokoch začala s plávaním. V jedenástich som skúsila prvý triatlon. Ten mi prirástol k srdcu a venovala som sa mu 6 rokov. Posledné dva roky som ho začala kombinovať s cyklistikou. Rozhodla som sa ju vyskúšať, pretože sa mi podarilo vyhrať celkovú Tour Petra Sagana v štrnástich. Tak som to skúsila aj na ceste.
Mala si alebo ešte stále máš nejaký vzor zo sveta cyklistiky? Kto ťa najviac motivoval?
Ja konkrétne vzory nemám. Mám rešpekt pred každým hodnotným výkonom. A obdivujem najmä triatlonistov, ktorí robia Ironmanov.
Sagan začínal s futbalom, Roglič zas so skokmi na lyžiach. Aké však boli tvoje začiatky? Mala si okrem skôr spomenutých záujmov aj iné?
Ako som spomínala bolo to plávanie a triatlon. I keď priznávam, že ešte predtým som päť rokov tancovala hip-hop, kde sa nám ako skupine podarilo dostať dokonca na Majstrovstvá sveta (úsmev) a skúšala som aj jazdu na koňoch.
Priblíž našim fanúšikom, aký typ jazdca je Nora Jenčušová?
Stále sa hľadám. Niekedy sa mám za klasikára, niekedy nie som najhoršia ani v kopci a niekedy prekvapím samú seba a prekvapivo dobre zašpurtujem. Ale v začiatkoch som mala najradšej časovky. Nemala som rada húf ľudí okolo seba, pretože v triatlone také veľké balíky nie sú. A na časovke sa na mňa nikto nelepí a môžem si ísť svoje tempo.
Čo ťa baví viac? Dráha alebo cesta?
Najradšej by som sa chcela presadiť na ceste. I keď, človek nikdy nevie. Možno, že sa mi vyskytne príležitosť viac sa venovať dráhe, tým pádom sa aj viac zlepšovať. Uvidím.
Nedávno bolo o tebe v médiách počuť. Televízni diváci ťa mohli pred pár dňami vidieť v relácii Inkognito, taktiež aj na online galavečeri odovzdávania cyklistických cien Zlatý pedál 2020. Čo to pre teba znamená?
Ocenenie Zlatý pedál si veľmi vážim. Je to odmena nie len pre mňa ale aj pre ľudí, ktorí vždy stoja pri mne. Hlavne rodičia. Tatik, ktorý má na starosti všetko; tréningové plány, sponzorov, vybavenie, preteky, sa ma snaží posúvať dopredu, aby som nezastala. Niekedy sú prítomné aj slzy, ale myslím si, že väčšina športovcov, ktorí niečo dokázali, mali v istom smere „prísneho“ aspoň jedného rodiča. No a mamka, tá mi robí neskutočný servis, taký si ani nezaslúžim. A samozrejme som vďačná aj zvyšku rodiny, ktorá mi vždy fandí a podporuje ma.
Koncom minulého roka si podpísala profesionálnu zmluvu s talianskym tímom Bepink. Aké sú tvoje prvé dojmy po príchode? Môžeš nám priblížiť dianie v tomto talianskom tíme?
Som rada, že sa mi podarilo dostať do kontinentálneho tímu. Na Slovensku som ostať nechcela, chcela som sa posunúť. Prišla som začiatkom februára a hneď sme absolvovali dvojtýždňové sústredenie v Calpe. V podstate som vedela, do čoho idem, lebo som bola v ITA na dva týždne v septembri minulého roku. Dokopy je nás cca 12 báb, dosť z nás robí aj dráhu. Niektoré sú aj v širšej kvalifikácii na OH v Tokiu. Čiže možnosť dráhy je ďalšia výhoda.
V sobotu si štartovala na klasike Strade Bianche. Aké si mala úlohy na týchto pretekoch? Si spokojná, čo si predviedla na trati?
Ako prvoročáčka v osemnástke na Strade sa veľa špekulovať nedalo. Mali sme v tíme dve líderky, ktorým sme sa snažili pomáhať. Za mňa to bola prvá World Tour a nevybrala som si najľahšie preteky. Miestami to bolo ozaj peklo, ako sa aj o Strade hovorí. Do piateho prašného úseku (cca 85. kilometer) som sa držala v pelotóne, ale práve tento úsek mal najdlhších 10 kilometrov s prudkými stúpaniami. Tam som si aj vytvorila stratu. Ocitla som sa v 20-člennej skupinke, ale nespolupracovali sme. Na 105. kilometri nám povedali, že sme Out of time limit, ale nechali nás prísť až do cieľa. Dve líderky úspešne došli, i keď v pláne bolo lepšie umiestnenie. Zvyšné baby z tímu boli bohužiaľ stiahnuté z trate a nemohli prejsť ani cieľom. Každopádne, bola to neopísateľná skúsenosť.
A čo sa týka tvojich osobných cieľov a ašpirácii, kam by si to počas kariéry chcela dotiahnuť?
Určite by som sa časom rada posunula do World Tour tímu. A sen sú určite OH. Uvidíme, čas a forma ukážu.
Annemiek van Vleuten sa vyjadrila, že prioritou je vysielanie ženskej cyklistiky v TV a až potom riešenie problému vyplácania odlišných prize money mužom a ženám za víťazstvo na rovnakých pretekoch. Aký je tvoj názor na vec?
Súhlasím. Neviem prečo by mala byť ženská cyklistika menej hodnotná. A o prize money ani nemá zmysel hovoriť.
Je na záver niečo, čo by si chcela povedať našim čitateľom a hlavne svojim fanúšikom?
Ako sa hovorí: Cyklistika je krásny ale náročný šport. Takže sa netreba vzdávať, treba v nej hľadať len to pozitívne, aj keď to nie vždy ide. Som vďačná všetkým ľuďom, ktorí mi fandia a podporujú ma.
A my prajeme nech sa našej reprezentantke v kariére darí a nech ju neopúšťa interná motivácia. Určite meno Nora Jenčušová budeme ešte počuť!
