Viesť polemiky o tom, kto je najlepší cyklista histórie je v podstate zbytočné. Odborníci i fanúšikovia sa prakticky unisono zhodujú na tom, že je to Belgičan Eddy Merckx.
Detstvo a amatérske začiatky
Édouard Louis Joseph Merckx, ako znie jeho celé meno, sa narodil 17. júna 1945 v obci Meensel-Kiezegem. To je dnes už súčasťou mesta Tielt-Winge. Vyrastal vo Woluve-Saint-Pierre, kde jeho rodičia Jules a Jenny prevádzkovali potraviny a venoval sa mnohým športom. Už od troch rokov bicykloval, a hoci skúšal aj iné športy (basketbal, box, stolný tenis, tenis, futbal), jazda na dvoch kolesách sa stala jeho vášňou i láskou.
Prvé preteky absolvoval v roku 1961, zakrátko opustil školu a o tri roky neskôr sa stal amatérskym majstrom sveta. Tesne predtým sa zúčastnil i na olympiáde v japonskom Tokiu, kde skončil na 12. pozícii. Jeho amatérska kariéra sa skončila s impozantným súčtom 80 víťazstiev v apríli 1965, keď podpísal profesionálnu zmluvu s tímom Solo-Superia.
Prvé veľké úspechy na klasikách
Okamžite po prestupe do profipelotónu začal Belgičan svojich konkurentov na pretekoch doslova deptať. Počas prvej neúplnej sezóny sa ešte trápil, keď mu na pohode nepridávali napäté vzťahy vnútri tímu, ale prestup do celku Bic v ňom prebudil „kanibala“, ako ho neskôr celý cyklistický svet prezýval.
Po prvý raz meno Eddy Merckx zažiarilo na Miláno – San Remo 1966. Bol to jeho debut na monumentálnej klasike, a hneď ozdobený víťazstvom, ktoré akoby predznamenávalo, že z neho bude absolútne komplexný závodník. Zaútočil na kultovom stúpaní na Poggio, okresal hlavnú skupinu a napokon v šprinte prevalcoval konkurenciu.
Miláno – San Remo 1966:
Prešlo 12 mesiacov a belgický mladík sa vrátil oprášiť spomienky do Milána. Na jeho obhajobu prvenstva bol vypísaný kurz 120:1. Znova však jazdil počas celého dňa aktívne, útočil na krátkych stúpaniach a na Poggiu s ním vydržal iba Talian Giannni Motta. Dvojicu na čele v závere doplnili ešte dva prenasledovatelia, ale na cieľovej rovinke znova kraľoval Eddy.
Aj po obľúbenej klasike zbieral úspechy. Vyhral Valónsky šíp a úspešne debutoval v rámci Grand Tours. Na Giro d’Italia uchmatol dve etapové víťazstvá. Dovtedy životnú sezónu zavŕšil ziskom druhého titulu majstra sveta – prvého profesionálneho.
Valcovanie konkurencie s talianskym tieňom pochybností
Koniec 60. rokov už bol zlatou érou „Kanibala“. Po prestupe do celku Faema sa stal ešte komplexnejším a silnejším pretekárom. V roku 1968 prvýkrát dobyl Paríž – Roubaix, keď v katastrofálnych poveternostných podmienkach prešpurtoval na velodróme Hermana Van Springela, s ktorým bol v dvojčlennom úniku.
Na Giro d’Italia 1968 bol v pelotóne jasne najsilnejší. Víťazstvo v druhej etape zopakoval neskôr aj v 12., v ktorej sám zmazal deväťminútový náskok vedúcej skupiny, ktorú napokon na cieľovom stúpaní nechal za sebou. Pri svojom iba druhom vystúpení na Grand Tour sa stal celkovým víťazom! Druhého Taliana Vittoria Adorniho zdolal o vyše päť minút. Okorenil to ešte dresmi pre najlepšieho šprintéra i vrchára, čo je dodnes nezopakovaný zápis.
Neuveriteľné víťazstvo v zasneženej 12. etape:
V sezóne 1969 začal kompletizovať svoju zbierku úspechov na monumentoch. K tretiemu prvenstvu z Miláno – San Remo pridal premiérové úspechy na Okolo Flámska a Liège – Bastogne – Liège a v zbierke mu už chýbal len posledný piaty víťazný monument – kopcovité Okolo Lombardska. Na to si však bolo treba počkať.
Ambiciózny belgický fenomén si zaumienil skúsiť dvojboj Giro d’Italia – Tour de France. Na Gire mal na konte štyri etapové vavríny, keď ho pred 16. etapou diskvalifikovali pre doping. Pôvodne dostal mesačný dištanc, chýbali však dôkazy a nakoniec bol úplne zbavený obvinení. „Som čistý. Nepotrebujem nič brať, aby som víťazil,“ hájil sa vtedy. Dodnes sa špekuluje o komplote s cieľom umožniť vyhrať domácemu pretekárovi.
Sklamanie z Gira akoby bolo na Tour hnacím motorom. Po 17. etape, ktorú vyhral napriek hypoglykemickým problémom, povedal: „Dúfam, že som spravil dosť pre to, aby ste ma považovali za dôstojného víťaza Tour.“ Tým sa naozaj stal. Ba čo viac, k celkovo šiestim etapovým triumfom a žltému dresu pridal aj zelený šprintérsky a bodkovaný vrchársky. Bezprecedentný počin, ktorý nie je možné zopakovať. Tiež ovládol dnes už nejestvujúcu kombinovanú klasifikáciu a bol označený za najbojovnejšieho jazdca celej Tour.
Víťazný dojazd v 17. etape TdF 1969:
Zranenie a návrat na vrchol
Hrozivá nehoda sa stala v septembri na dráhe vo francúzskom Blois. V pretekoch v disciplíne derny (každý cyklista jazdí za svojou sprievodnou motorkou, pozn. red.) došlo k pádu cyklistu a motocyklistu pred Merckxom, v dôsledku čoho spadol aj Belgičan so svojím sprievodným vozidlom. Eddy skončil v kóme, jeho navádzač bol na mieste mŕtvy. Diagnózy Merckxa? Prasknutý stavec a poranenie panvy. Zranenia, pre ktoré na bicykli v ďalších rokoch neustále cítil bolesť.
„Vtedy nebola taká vzdelanosť. Pre otras mozgu som bol v nemocnici šesť týždňov, no k pretekaniu som sa vrátil priskoro. V horách som už nikdy nebol ako predtým,“ opísal pred časom trvalé následky nehody.
Napriek tomu sa vrátil neuveriteľne silný. Hneď v roku 1970 vyhral tak Giro ako aj Tour, z klasík Paríž – Roubaix. Podrobný výpočet jeho úspechov z prvej polovice 70. rokov by stačil na kratšiu knihu. Ďalšie mimoriadne kľúčové momenty z hľadiska získania si pomyselnej nesmrteľnosti priniesla už sezóna 1971.
Eddy Merckx už po niekoľký raz dobyl Miláno – San Remo, tešil sa aj na Liège – Bastogne – Liège, Tour de France a MS, ale predovšetkým prvýkrát uspel na jeseň na Okolo Lombardska. Stal sa po krajanovi Rikovi van Looyovi len druhým víťazom všetkých piatich monumentov! Dnes sú traja. O pár rokov sa pridal ďalší Belgičan Roger De Vlaeminck.
Eddy Merckx víťazí na MS 1971:
Márna snaha zosadiť Merckxa z trónu, víťazná Vuelta a Triple Crown of Cycling
Nebolo cesty, ako začať belgického cyklistu pravidelne porážať. Bol príliš silný v horách, na zvlnených terénoch i na rovine. Takisto ovládal na jednotku časovky. Vedel sa presadiť v skupine i jazdiť dlhé kilometre sám v úniku. V roku 1972 sa druhýkrát tešil z víťazného double Giro – Tour. Pridal aj tri víťazné monumentálne klasiky (Miláno – San Remo, Liège – Bastogne – Liège, Okolo Lombardska).
„Giro d’Italia 1972 boli moje najťažšie preteky. Súperil som s Josém Manuelom Fuentem, ktorý prišiel ako víťaz Vuelty (vtedy sa jazdil pred Girom, pozn. red.). Bol skvelý vrchár. Na Gire sa nejazdilo tak rýchlo ako na Tour, takže vrchári neprichádzali na úpätie hôr takí unavení. Bol lepší vrchár ako ja, takže som ho musel prinútiť k chybám, aby som ho porazil. Psychológia je dôležitá a nakoniec ma nikdy neporazil,“ spomínal s odstupom času na preteky, v ktorých nadelil svojmu najväčšiemu rivalovi vyše päť minút.
Len jedna vec v zbierke víťazných trofejí Eddyho Merckxa vyslovene chýbala. Tá pre šampióna Vuelty. Španielskej Grand Tour sa roky vyhýbal, no v edícii 1973 sa rozhodol zaútočiť na víťazstvo. Ovládol šesť etáp vrátane všetkých troch časoviek. V cieli v San Sebastiáne nemohlo byť o víťazovi pochýb. Navyše si pribalil aj dres pre najlepšieho šprintéra, tesne mu ušiel akurát vrchársky, ktorý mu jediný v zbierke cenných dresov z Grand Tours chýba. O pár mesiacov prišiel o titul z Okolo Lombardska pre pozitívny test na norefedrín, ale vďaka obhajobe, že ho užil nevedomky spolu so sirupom proti kašľu sa vyhol prísnejšiemu trestu.
Zostrih víťazného Liège – Bastogne – Liège 1973:
Maximalista, ktorý chcel vždy zvíťaziť, nestrácal motiváciu ani v ďalších rokoch. Vojsť do dejín sa mu podarilo opäť v sezóne 1974, keď dosiahol ako prvý tzv. Triple Crown of Cycling – t. j. víťazstvá na troch zo štyroch hlavných pretekov sezóny (Giro d’Italia, Tour de France, Vuelta, MS). Po ňom to zopakoval už len jeden muž – Ír Stephen Roche o 13 rokov neskôr.
Posledné štyri roky kariéry
V rokoch 1975 – 1978 to išlo s belgickou ikonou pomaly z kopca. Prišli síce víťazstvá na Miláno San Remo (1975, 1976), Okolo Flámska (1975) a Liège – Bastogne – Liège (1975), ale stupňovali sa zdravotné problémy. Na Grand Tours sa dialo niečo nezvyklé. S výnimkou dopingovej diskvalifikácie pretavil „Kanibal“ na víťazstvo 11 štartov za sebou, no razom nachádzal premožiteľov. Na TdF 1975, poznačenej útokom fanúšikov v jednej z etáp, skončil druhý, na Gire 1976 ôsmy a na TdF 1977 šiesty.
Triumf na Okolo Flámska 1975:
Na Tour 1975 nespomína v dobrom: „Bola chyba, že som vtedy preteky dokončil. V 17. etape som utrpel zlomeninu lícnej kosti, no pokračoval som, lebo som chcel zarobiť peniaze pre spolujazdcov z tímu. O týždeň neskôr som potom nebol schopný jazdiť na kritériách (kde sa zarábalo viac, pozn. red.). Cítil som zle kvôli kolegom z tímu. Navyše, mohol som odstúpiť a vrátiť sa v roku 1976 čerstvejší. Ak niečo v živote ľutujem, tak toto. Bol som hlúpy.“
Samozrejme, stále to boli výsledky demonštrujúce príslušnosť k špičke, no nedostatočné pre šampióna zvyknutého vyhrať všade, kam prišiel. Rok 1978 mal byť jeho rozlúčkový a ozdobený posledným pokusom zaútočiť na triumf z Tour de France. Napokon z toho nič nebolo. Kariéru ukončil 18. mája, podľa vlastných slov na radu lekárov.
Ani na sklonku kariéry sa nevyhol dopingovému prehrešku. Na jar 1977 sa našli v jeho tele stopy pemolínu. Za všetko vraj mohol fakt, že prehnane dôveroval svojmu lekárovi. Opäť vyviazol len s mesačnou suspendáciou.
Úspechy v kocke
Eddy Merckx je rekordérom v počte víťazstiev na monumentálnych klasikách. Dobyl ich 19, pričom ako jediný každú aspoň dvakrát. Rekordných je i jeho 11 prvenstiev z Grand Tours. Patrí len medzi sedmičku jazdcov, ktorí uspeli na všetkých troch – Gire, Tour aj Vuelte. Z TdF má na konte tri šprintérske dresy (1969, 1971, 1972), z Gira dva (1968, 1973) a z Vuelty jeden (1973). Medzi vrchármi dominoval vo Francúzsku v sezónach 1969 a 1970, v Taliansku 1968.
Dodnes neprekonaných je aj jeho 64 etapových víťazstiev na Grand Tours. Tour prispela 34, Giro 24 a Vuelta šiestimi. Patrí medzi kvinteto cyklistov s troma titulmi majstra sveta v pretekoch s hromadným štartom. Okrem neho sa tým môžu pýšiť náš Peter Sagan, Španiel Óscar Freire, Talian Alfredo Binda a Belgičan Rik Van Steenbergen.
V roku 1972 navyše prekonal rekord v hodinovke, keď v Mexiku prešiel 49,4 kilometra. Trvalo 28 rokov, kým ho prekonal Christopher Boardman. A v čom spočívala výnimočnosť Belgičana, ktorý meral 183 cm a vážil 75 kíl? Vraj úžasná schopnosť regenerácie, keď už 30 sekúnd po maximálnej fyzickej záťaži dosahoval len 68 tepov za minútu.
O svojej posadnutosti víťazstvami raz povedal: „Deň, keď začnem bicyklovať bez úmyslu zvíťaziť, bude dňom, keď sa na seba viac nebudem môcť pozrieť v zrkadle.“
Fragmenty z Merckxových pamätných vystúpení:
Obdobie po ukončení kariéry
V roku 1980 si Eddy Merckx založil vlastnú firmu na výrobu bicyklov Eddy Merckx Cycles, ktorá funguje dodnes. V období rokov 1985 – 1996 bol trénerom belgického národného tímu, v rokoch 2002 – 2016 sa zas podieľal na organizácii pretekov Okolo Kataru. Krátko bol dokonca riaditeľom jednorazovky Okolo Flámska.
V pelotóne ani medzi fanúšikmi nepatril belgický velikán medzi najobľúbenejších, no v súkromí žije šťastne po boku manželky Claudine už vyše 52 rokov. Práve ona mu bola často oporou už počas kariéry, keď zaňho vydávala tlačové vyhlásenia, keďže sám bol hanblivý. Dvojica má spolu 50-ročnú dcéru Sabrinu a 48-ročného syna Axela, ktorý v minulosti takisto súťažne bicykloval a na Giro d’Italia 2000 dokonca vyhral etapu.
Neuveriteľnú kultovosť osobnosti Eddyho Merckxa dokumentujú aj rôzne vyznamenania a iné pocty. Belgický kráľ Albert II. mu v roku 1996 udelil titul barón, v Taliansku dostal titul Cavaliere, vo Francúzsku pred deviatimi rokmi Rad Čestnej légie. V Bruseli mu v 90. rokoch požehnal pápež Ján Pavol II.
Eddy Merckx sa zúčastňuje na exhibíciách aj v pokročilom veku:
