V treťom vydaní rubriky o cyklistických legendách sme opustili svet jazdcov na celkové poradie a zamerali sme sa na jedného z najlepších špurtérov histórie, ktorým je Nemec Erik Zabel.
Detstvo v cyklistickej rodine a začiatky na dráhe
Erik Zabel sa narodil 7. júla 1970 vo Východnom Berlíne. K cyklistike sa dostal veľmi prirodzene, keďže sa tomuto športu na profesionálnej úrovni venoval jeho otec Detlef. Tak ako mnohí ďalší, aj Erik začínal na dráhe. Od detstva ukazoval skvelú rýchlostnú disponovanosť, a tak nečudo, že zbieral aj nemalé úspechy.
Na juniorských MS dráhových cyklistov získal koncom 80. rokov v drese Východného Nemecka bronz v stíhacích pretekoch družstiev a v roku 1988 zaujal ešte piatym miestom v bodovacom závode. V sezóne 1989 sa stal 19-ročný tínedžer súčasťou východonemeckého profesionálneho tímu dospelých a stal sa národným šampiónom v individuálnej „stíhačke“.
Pád berlínskeho múru a zmena športového zamerania
V novembri 1989 padol berlínsky múr, v októbri 1990 došlo k zjednoteniu Nemecka, čo prinieslo výrazné zmeny nielen v osobnom, ale i športovom živote Erika Zabela. Presťahoval sa na „západ“ do Dortmundu, kde sa zoznámil so slávnym nemeckým cyklistom Hansom Junkermannom – vtedy šéfom amatérskeho tímu cestných cyklistov RC Olympia Dortmund. Tak sa preorientoval z dráhy na cestu.
Na prvých spoločných majstrovstvách znovuzjednoteného Nemecka v roku 1991 získal vtedy stále iba začínajúci cyklista striebornú medailu. Hoci mal stále status amatéra, v nasledujúcej sezóne sa dostal do nominácie na olympiádu do Barcelony. Skončil na výbornom štvrtom mieste, keď ho predbehli len traja borci z úniku. Razom sa o ňom v cyklistickom svete šuškalo ako o jednom z najväčších šprintérskych talentov.
Bolo prakticky jasné, že po víťazstve v šprinte pelotónu na olympijských hrách a viacerých zaujímavých víťazstvách medzi amatérmi nebude mať mladý Nemec núdzu o profesionálne ponuky. Nakrátko sa upísal celku Union-Frondenberg, odkiaľ však ešte pred sezónou 1993 zamieril do slávneho Telekomu.
Pozitívny dopingový nález a prvé profesionálne víťazstvá
V Telekome sa s ním počítalo ako so šprintérom budúcnosti, ale jeho začiatky sprevádzali problémy. V prvej sezóne síce vyhral jednu etapu na Tirreno-Adriatico, no v apríli 1994 bol pozitívne testovaný na zakázanú látku klostebol. Vyviazol len s pokutou a o pár mesiacov neskôr ovládol klasiku Paris-Tours.
V roku 1995 zažiaril nemecký rýchlik po prvý raz v rámci Grand Tours. Na Tour de France ovládol hneď dve etapy. V šiestej a sedemnástej, oboch rovinatých, osvedčil svoje špurtérske kvality, keď za sebou nechal všetkých rýchlikov na čele s Uzbekom Džamolidinom Abdužaparovom. V bodovacej súťaži to však vo výsledku nestačilo na viac než piatu pozíciu.
Erik Zabel – prvý víťazný zápis na Tour:
Francúzsko-milánska dominancia
Od sezóny 1996 bol nemecký cyklista zrejme najrýchlejším mužom v pelotóne. Zameral sa na šprintérske klasiky a zbieranie etapových vavrínov na Tour de France. Samozrejme, s pravidelným bojom o víťazstvo v rovinatých etapách na francúzskych cestách prichádzali aj body do bodovacej klasifikácie, ktorú si Zabel doslova uzurpoval pre seba.
Zelený dres si priviezol do Paríža šesťkrát za sebou (1996 – 2001), čo sa doposiaľ nikomu inému nepodarilo. Blízko k vyrovnaniu tohto zápisu bol náš Peter Sagan, no v roku 2017 ho zastavilo kontroverzné vylúčenie po kolízii s Britom Markom Cavendishom. Slovákovi sa však podarilo zlomiť iný rekord. Dnes má na konte dovedna sedem zelených dresov a Nemca odsunul v historickej tabuľke na druhé miesto.
Víťazstvo v 20. etape na Tour 2000:
„Keď bol pred dvomi rokmi poslaný predčasne domov, určite by nebolo hlúpe skonštatovať, že ten ročník by vyhral takisto. Určite by mal už aj ten ôsmy dres. Lenže, ako vieme, stalo sa čo sa stalo a musel ísť domov,” vravel vlani otvorene nemecký rekordér v počte víťazstiev v sérii.
Celkovo má berlínsky rodák na Tour 12 etapových vavrínov, ktoré znamenajú v tomto smere delené 16. miesto. Zaujímavosťou je, že v rokoch 1998 a 1999 získal druhý najcennejší dres bez toho, aby vyhral etapu. Navyše, v jeho zbierke chýba triumf v ikonickej záverečnej 21. etape s dojazdom na Champs-Élysées.
Druhými pretekmi, na ktorých bol Erik Zabel absolútnym dominátorom, bol monument Miláno-San Remo. Ten najväčšmi praje šprintérom, keďže má najrovinatejší profil a nenachádzajú sa na jeho trati náročné úseky s „mačacími hlavami“. Výsledok? Štyri víťazstvá (1997, 1998, 2000, 2001). Viac majú na konte iba Belgičan Eddy Merckx a Talian Costante Girardengo.
Víťazný dojazd na Miláno-San Remo 2000:
Prechod na Vueltu
Na jeseň 2001 sa podarilo vtedy už veľmi skúsenému rýchlikovi zažiariť na španielskej Vuelte. Zvíťazil v troch etapách za sebou, ale o bodovací dres ho pripravil domáci José Maria Jiménez, ktorý mal v cieli náskok piatich bodov. Smolu mal Nemec aj na Tour de France 2002, kde ho o nemenej zanedbateľných 19 bodov zdolal Austrálčan Robbie McEwen. Erika mohol tešiť aspoň posledný 12. etapový triumf na „Starej dáme“.
Posledný triumf na Tour de France:
Od tohto momentu sa Eric Zabel začal profilovať ako špecialista na bodovacie dresy zo Španielska. V rokoch 2002 – 2004 získal tri za sebou. To napriek faktu, že ovládol dovedna iba dve etapy – obe v edícii 2003. Celkovo tak navýšil počet bodovacích dresov z Grand Tours na deväť, čo je dodnes platné historické maximum!
V tomto období bol dvakrát aj blízko k zisku zlatej medaily na MS. V roku 2002 v Belgicku skončil tretí, o dva roky neskôr v Taliansku o pozíciu vyššie.
Posledné sporadické úspechy po zmene tímu
Rok 2005 starnúcemu Berlínčanovi príliš nevyšiel. Jediným významnejším úspechom bol tretí kariérny triumf na Paris-Tours, lesk víťazstva na tejto klasike však nie je taký ako na monumentoch. Pookrial v sezóne 2006 po prestupe do tímu Milram, keď ovládol na Vuelte ďalšie dve etapy a na MS v Salzburgu získal znova striebornú medailu. Mal aj šťastie, keď sa stal tímovou jednotkou v dojazdoch balíka len vďaka zraneniu Taliana Alessandra Petacchiho.
Líderská rola mu „prischla“ aj v sezóne 2007. Tentoraz sa Petacchi vyradil pozitívnym dopingovým testom a Zabel nebol ďaleko od rozprávkovej Tour de France. Bohužiaľ preňho, už mu na mladších súperov vždy niečo chýbalo. Dvakrát skončil v etape druhý a v „bodovačke“ obsadil celkovo tretiu pozíciu. Posledný etapový triumf na Grand Tour zaknihoval o pár mesiacov na Vuelte.
V roku 2008 sa rozhodol, že je čas skončiť. Na rozlúčkovej Tour skončil ešte raz celkovo tretí v bodovacej súťaži a napokon ukončil kariéru s vyše 200 víťazstvami.
Manažérske pozície a večný tieň pochybností
Už krátko po ukončení kariéry sa ujal roly poradcu v tíme HTC-Highroad, neskôr v rokoch 2012 a 2013 pôsobil ako šprintérsky kouč v Kaťuši. Najmä na obdobie v HTC spomína veľmi rád, keďže mal možnosť kooperovať s britskou šprintérskou ikonou Markom Cavendishom: „Tieto tri roky patrili medzi tie najkrajšie v mojom živote, pretože sme zaznamenali aj veľké úspechy a Marka som si veľmi obľúbil.“
Dnes už žiadnu oficiálnu pozíciu vo svetovej cyklistike nezastáva a môže radiť nanajvýš svojmu synovi Rickovi, ktorý jazdí momentálne za izraelský celok Israel Start-Up Nation. Jeho legendárny otec sa musel stiahnuť do ústrania najmä pre prevalenie jeho minulosti.
Všetko sa naňho valilo už od mája 2007. Napriek tomu dlho zahmlieval. Najskôr priznal experimentovanie s EPO-m (erythropoetin – ľudský hormón stimulujúci tvorbu červených krviniek, pozn. red.) pred Tour de France 1996, no tvrdil, že ho pre vedľajšie účinky vysadil. V roku 2013 vyšlo najavo, že užíval EPO aj počas TdF 1998. Dokázali to opakované testy starých vzoriek, keďže sa zneužívanie tejto látky dá odhaliť až od roku 2000. „EPO, kortizón, krvný doping,“ priznal napokon pod tlakom nemeckým médiám, ako fungoval v rokoch 1996 – 2003.
Hoci je Zabelove úspechy dodnes možné spochybňovať, v cyklistickej histórii má pevné miesto a kompetentní mu nikdy žiadne prvenstvo, na rozdiel od mnohých iných hriešnikov, neodobrali.
