Pred tromi rokmi sa Philippe Gilbert (:qst:) postavil pred ťažké rozhodnutie. Jeho zmluva v tíme BMC Racing bola na konci. Rozmýšľal o svojom ďalšom pôsobení v profi-pelotóne. Po nedeľnom víťazstve na Paríž – Roubaix a ziskom štvrtého rôzneho monumentu do zbierky môže byť rád, že zvolil prestup a ťažšiu cestu.
V sezóne 2017 prišiel do tímu Quick-Step Floors. Belgičan bol považovaný za nesmierne schopného jazdca v ardénskych klasikách. Tie sa vyznačujú hlavne veľkým počtom malých a prudkých stúpaní. Prestupom do tímu Quick Step sa však pre neho započala nová etapa cyklistického života – začal sa sústrediť na kockové klasiky.
36-ročný Gilbert bol odmala vedený z stúpaniam, veď pochádza v Valónska, dejiska najväčších ardénskych klasík. Vyrastal blízko kopca Côte de La Redoute, ktorý je súčasťou monumentu Liège – Bastogne – Liège. Ten dokázal vyhrať v neuveriteľnej jarnej sezóne 2011, počas ktorej vyhral všetky ardénske preteky. Ešte predtým mal na konte dva monumentálne zásahy na Okolo Lombardie z rokov 2009 a 2010. Taktiež bol okrem mnohých ďalších klasík majstrom sveta z roku 2012, kde vo Valkenburgu nasadil na záverečnom kopci nechytateľný útok.
Gilbert o prestupe a novej špecializácii:
„Bol to veľký risk. Ak by som ostal v Ardenach, bol by som úspešný. Možno by som vyhral piaty Amstel Gold alebo druhý Liège, ale rozmýšľal som nad iným druhom pretekov.“
Vo svojej tridsiatke mal rodák Verviers prakticky všetko, čo mu jeho vtedajšie schopnosti dovoľovali. To zrejme nechcel, túžil po pestrosti závodov a istej zmene. Poslal e-mail šéfovi tímu Deceuninck-Quick Step Patrickovi Lefeverovi. Napísal, že chce vyhrávať na dlažobných kockách. Ostrieľaný manažér však nemal financie na rozdávanie, ponúkol mu relatívne malý plat. Veľké odmeny však mali prísť s veľkými úspechmi.
Okolo Flámska vyhral ihneď po príchode
Po prestupe do Quick-Step Floors takmer okamžite vyhral preteky Okolo Flámska. Dokázal to po dlhom a úspešnom sólo útoku na dláždenom stúpaní Paterberg. Tento úspech sa líšil od jeho triumfov na krátkych stúpaniach. Nepreukázal takú dynamiku či výbušnosť, miesto toho svetu odhalil svoje silné a vytrvalé nohy v dlhých únikoch. Monumentálne Ronde však celkom sedelo jeho štýlu, tiež sa tam dosť nastúpalo a predtým tam už dokázal finišovať v top-10 či dokonca na pódiu v roku 2009.
Paríž – Roubaix
„Peklo severu“ nemá svoju prezývku iba tak pre nič. Pre niekoho, kto celý život naháňal víťazstvá kopcovitých terénoch, je víťazstvo na velodróme v Roubaix niečo nepredstaviteľné. Na jeho triumfe je významných hneď niekoľko vecí. Na ďaleké útoky 65 km pred cieľom sme si u Gilberta zvykli. Potom dokázal konkurovať aj vysloveným špecialistom na technické úseky pavé ako Saganovi či Vanmarckovi. No najpozoruhodnejší je fakt, že to bola iba tretia účasť Gilberta na Paríž – Roubaix. Prvýkrát sa na „Kráľovnú klasík“ postavil v roku 2007 s tímom Française des Jeux, potom to skúsil až v roku 2018. Niekto nevyhrá tieto preteky ani pri 15. pokuse, on to dokázal iba po krátkej dobe sústredenia sa na tento podnik. Taktiež ide o výnimočne ľahkého jazdca, na klasikára váži iba 69 kilogramov. V posledných sezónach vyhrávali borci s váhou okolo 78 kíl.
Posledný rok útočil už po Arenberskom lese, no dlhý útok nevyšiel. Skončil na 15. mieste, stále však išlo o zoznamovaciu jazdu na najťažšej klasike. To už mal 35 rokov.
„Minulý rok som nedopĺňal som dostatočne tekutiny. Skúsenosti vám naozaj na Roubaix pomôžu,“ priznal čerstvý víťaz.
Gilbert sa zaprel a začal sa naplno venovať kockám. Spoznával miestne cesty tak, ako to robil v mladosti na úsekoch okolo Limburgu a v Ardenach. To mu pomohlo dominovať na Amstel Gold a Liège. Chcel vedieť tajomstvá Roubaix ako by bol domáci jazdec. Takúto výhodu majú hlavne jazdci z Flámska, nie južnejšieho Valónska. V nedeľu to bolo o dôkladnom prevedení získaných skúseností v tíme, ktorý posledné roky vyhráva väčšinu kockových klasík.
Tímový kolega Yves Lampaert:
„Je to veľký šampión vďaka svojím výsledkom, ale aj spôsobom pretekania. Je chytrý. Pri spoločnom úniku sme si stihli povedať, že nemôžeme zaváhať. Museli sme ustavične pracovať na tempe.“
Aj zásluhou belgického majstra Lampaerta a premyslenej taktiky tímu vydržal odvážny pokus Gilberta, Petra Sagana (BOH), Sepa Vanmarcka (:efd:) či Nilsa Politta (:kat:) až do záverečných kilometrov. Následne to bolo o rozložení síl. V šprinte dokázal poraziť posledného menovaného Nemca.
„Mám rád ofenzívu. Mám rád jazdcov ako Museeuw alebo Bartoli. Páčia sa mi takéto dlhé útoky. Vtedy som najsilnejší, keď lídri musia bojovať naplno za seba,“ povedal Gilbert.
Ostáva len San Remo
Vďaka odvahe podstúpiť risk tak Gilbert vyhral štyri z piatich najväčších jednodňových pretekov v cyklistike. K absolútnej nesmrteľnosti mu chýba už len Miláno – San Remo. Na tomto závode už skončil na pódiu a môžeme očakávať, že Valón šancu na „kariérny Grand Slam“ nezahodí. Doteraz to dokázali len legendy Eddy Merckx, Roger De Vlaeminck a Rik Van Looy.
Štyri monumenty si naposledy pripísal ďalší výnimočný klasikár Sean Kelly ešte v osemdesiatych rokoch. S magickou päťkou alebo bez nej, neoblomný a „nestarnúci“ Gilbert je najuniverzálnejším klasikárom poslednej dekády
Zdroj: velonews
